Vyrobili ma pred dvadsiatimi rokmi veľmi milí ujovia, a tu sa začala moja cesta. Prišli si po mňa rodičia Klárky. Bolo to veľmi odvážne dievča, ktoré sa o mňa príkladne staralo. Bol to až nevídaný jav u tak malého dieťaťa. Zažili sme spolu mnoho dobrodružstiev a objavili nepoznané. Ako to ale býva, deti rastú ako z vody. Tento osud dobehol určite každú trojkolku, a teda aj mňa. V mojom prípade to ale nebolo také tragické. Klárka mala totiž sestru, Zuzku. Moja nová majiteľka bola malý čert prezlečený za anjelika. Každú mláku, každý hrboľ na ceste, ba i bahno, ktoré nikde nebolo, ona našla a my sme to museli prejsť. Myslela som si, že som sa ocitla v pekle. Bol to omyl, peklo zažívam až teraz, ale o tom potom... Nikto ma neumyl ako bol rok dlhý. Keď sa výnimočne tento deň naskytol, bolo to studenou, ba až ľadovou vodou zo záhradnej hadice. Vysušiť ma nechali počas noci. Hádajte kde? Opäť vonku a v zime. Bolo to hrôzostrašné a nikomu to neprajem. Takýmto zaobchádzaním som prišla k poškodeniu mojej konštrukcie. Spočiatku to bolo zanedbateľné. Dúfala som, že to rozvozím. Náporom som dlho odolávala. A keď sa u mňa vyskytli náznaky korózie, neubránila som sa. Nešťastný, obrovitánsky výmoľ na ulici pred domom sa mi stal osudným. Moja konštrukcia to nevydržala, a tak som sa zlomila. Mala som neuveriteľné bolesti. Zuzka plakala a kričala, ale skôr sa mi zdá, že zúrila. Už nemala svoju pojazdnú trojkolku, s ktorou by brázdila cesty. Neuveríte ale dostala novú. A mňa? Mňa sa nepokúšali ani len opraviť. Rovno ma hodili do pivnice. Zabudlo sa na mňa. Ten strach a panika, ktorá ma pochytila bola neopísateľná. Dostala som sa do veľkých depresií. Vyčítala som si, že je to moja vina. Keby sa premôžem, trošku posnažím možno by som ten výmoľ zvládla. Keby sa lepšie o mňa starajú... To sú už len bezcenné dohady.
Teraz som zaparkovaná v pivnici. Za päť rokov, čo tu stojím, na mňa napadla už vrstva prachu, ktorá by sa dala prirovnať k hrejúcej deke. Aspoň na niečo mi počas uzimených dní slúži, keď ju už mám. Musím priznať, že toto harmonické spolunažívanie sa budovalo dlho. Hrdza sa rozšírila a neviem, veru, či by som nejakú cestu ešte zvládla. I keď som veľmi hanblivá a tichá, našla som tu mnoho vecí s rovnakým osudom. Nešťastným a tragickým. Dlhé dni si krátime zážitkami, ktoré sme prežili. A verte mi stále je o čom rozprávať. Príbehy často prifarbujeme a meníme tak, aby boli čo najlepšie. Veď kto by sa už rozprával o zlých pocitoch a zaobchádzaní?
Sú ale dve veci, z ktorých mám pretrvávajúce obavy. Prvá je menej podstatná a pre niektorých ani hrozbou nie je. Sú to pavučiny. Mega veľké pavučiny, ktoré nevznikli len tak z ničoho nič. Smiešne však? Ale istotne na nich žijú pavúky. Pre mňa sú, samozrejme, neškodné, ale hnusia sa mi. Keď cítim ako tými malými, chlpatými nožičkami idú po mojej konštrukcii, chytám hystériu. Druhá obava, ktorá mi nedá spávať je, že ma jedného dňa vyhodia alebo odovzdajú do zberu. Týmto som na sto percent dojazdila. Jediná vec, na ktorú myslím väčšinu dňa. Veď, čo si začnem?
Mám ale posledný veľký sen. Taký americký. Snívam, že na mňa Klárka nezabudne. Keď vyrastie zoberie ma z tohto strašidelného miesta preč a po dlhých rokoch konečne uvidím denné svetlo. Najskôr odstráni rozšírenú hrdzu, opraví moju zlomenú konštrukciu a nanesie novučičkú farbu. Nakoniec ma jedného dňa odovzdá svojim deťom, ktoré sa budú o mňa starať ako ich mama. Dúfam, že zažijeme kopec srandy a ja sa budem v rodine dediť niekoľko generácii. Je to unikátny svetlý bod v tejto tme.